OLYMPIÁDA PEKING 2008

Slovenská výprava je už na olympijských hrách v Pekingu najúspešnejšia v ére samostatnosti. Ziskom troch zlatých medailí Slováci prekonali svoje účinkovanie spred štyroch rokov v Aténach, kde síce vybojovali až šesť medailí, no iba dve mali zlatý lesk.

V Pekingu sa o prvú medailu, striebornú, zaslúžila strelkyňa Zuzana Štefečeková v trape.

Dvadsaťštyriročná nitrianska rodáčka si medailu darovala k svojim pondelkovým meninám.

Štvrtý deň najväčšieho športového podujatia planéty priniesol pre Slovensko prvú zlatú medailu. Zariadil to náš reprezentant vo vodnom slalome Michal Martikán.

Na vode vládne dvanásť rokov a zo štyroch olympiád od OH 1996 v Atlante po OH 2008 v Pekingu dokázal priniesť štyri medaily - dve zlaté a dve strieborné. „Pre zopakovanie úspechu spred 12 rokov je veľmi dôležité mať rád šport, ktorý človek robí,“ povedal.

Kaliská pridala druhé zlato

Slovenská reprezentantka vo vodnom slalome Elena Kaliská obhájila v Pekingu zlato z Atén 2004. Zavŕšila tak triumf slovenského vodného slalomu v areáli Šun-ji, kde vodáci spod Tatier zvíťazili v troch zo štyroch disciplín. Slovenská vodná slalomárka sa stala olympijskou víťazkou v súťaži kajakárok s obrovským náskokom 14,30 s pred Austrálčankou Jacqueline Lawrenceovou. Po jazde povedala: "Je to fantastické. Ešte si vôbec neuvedomujem, čo som dosiahla. Ustála som veľký tlak. Je neuveriteľné, že som dokázala uspieť s takým veľkým náskokom. Táto trať je najťažšou na svete, mne však dopriala úspech."

Slovenský vodný slalom vyťažil z minima štartujúcich v Pekingu takmer maximum. Slováci vyhrali tri zo štyroch kategórii, pre krajinu pod Tatrami je to veľký úspech na medzinárodnom poli.

O tretiu zlatú medailu sa zaslúžili suverénnym spôsobom bratia Pavol a Peter Hochschornerovci.V Pekingu sa stali olympijskými víťazmi v súťaži deblistov. Bratislavské dvojičky v areáli Šunji úspešne zavŕšili unikátny zlatý hetrik, keď nadviazali na úspechy z Atén 2004 i Sydney 2000.

Naši športovci svojimi medailami potešili celý národ našej malej krajiny. Fandili sme im a držali palce. BLAHOŽELÁME!

Peking 2008: 4 (3 - 1 - 0) - priebežný stav
Michal Martikán (vodný slalom) - 1. miesto
Peter a Pavol Hochschornerovci (vodný slalom) - 1. miesto
Elena Kaliská (vodný slalom) - 1. miesto
Zuzana Štefečeková (streľba) - 2. miesto

Informácie a fotografie čerpané z internetu.

Slovensko sa vstupom do Európskej únie v máji 2004 stalo zároveň členom Hospodárskej a menovej únie. Posledným krokom na ceste k úplnej integrácii je zavedenie eura. Koncom mája tohto roku bola stanovená centrálna parita koruny voči euru na úrovni

1 euro = 30,1260 sk.

Blíži sa deň, 8. august 2008, odkedy sa ceny na Slovensku musia povinne zobrazovať duálnym spôsobom. Okrem ceny v slovenských korunách musí byť zobrazená aj cena v eur. Niektoré spoločnosti a obchody začali s duálnym zobrazovaním krátko po stanovení výmenného kurzu. Toto sú všetko prípravy našej krajiny na zavedenia eura od 1. januára 2009.

V druhej polovici augusta  začne Mincovňa v Kremnici raziť prvé slovenské euromince.

Ich podoba bude vyzerat takto:

                2 eurá                                                1 euro

     50 centov                                               20 centov                                     10 centov

      5 centov                                            2 centy                                             1 cent

Dvojkríž na trojvrší

Dvojkríž na trojvrší je erbovým znamením štátneho znaku, jedného zo štátnych symbolov Slovenskej republiky. Dvojkríž je rozvrhnutý do kruhovej plochy. Jej pozadie tvorí reliéf štylizovaných skál, ktoré sú vyjadrením stálosti a pevnosti štátu.

Autor výtvarného návrhu:
akad. sochár Ivan Řehák, katedra architektúry, Stavebná fakulta STU Bratislava

Bratislavský hrad

Bratislavský hrad je charakteristickou dominantou hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Je národnou kultúrnou pamiatkou, patrí k najznámejším symbolom Bratislavy a je jej najnavštevovanejšou pamätihodnosťou. Do motívu hradu je zakomponovaný štátny znak, jeden z oficiálnych štátnych symbolov Slovenskej republiky.

Autori výtvarného návrhu:
Ján Černaj, Mincovňa Kremnica, š. p.
Pavel Károly, Škola úžitkového výtvarníctva, Kremnica

Kriváň

Tatranský štít Kriváň je spätý s významnými udalosťami slovenského národa. Ako cieľ národných vychádzok štúrovcov zohral významnú úlohu v boji za národné uvedomenie. V jeho oblasti prebiehali boje za slobodu počas Slovenského národného povstania. Stal sa preto symbolom ochrany svojbytnosti slovenského národa a jeho historického územia.

Autor výtvarného návrhu:
Drahomír Zobek, medailér, Kremnica
(autor všetkých súčasných obehových korunových mincí)

Každý piatok večer po dvadsiatej hodine víta na obrazovkách Jednotky STV herec Milan Kňažko svojich kolegov z hereckej brandže a ich hostí. V programe sa spomína na filmové a divadelné úlohy, ktorými herci nostalgicky oživujú staré zašlé časy zo svojej mladosti. Príjemnú atmosfétu dopĺňajú spevácke vystúpenia, pričom hrá orchester pod vedením Vlada Valoviča.

Na záver každej relácie spieva moderátor programu nádhernú pieseň

SVET KRÁSNY BÝVAL

Ten múdry čas, ten chytrák čas
ten blázon čas znie v nás.
A zakaždým, keď obzriem sa späť,
vidím sám seba zas,
sám seba zas.

Vidím náš dom,
vidím sa v ňom,
som dieťaťom, malým,
čo v kráľovstve hier
si hľadá svoj smer
na tej púti k dospelým
Dnes už to viem.

Svet krásny býval,
keď z okna som sa díval
len nevinnými očami
Ten čas je, žiaľ, už za nami.
Dnes už to viem...
Svet krásny býval,
v ňom smial som sa a sníval,
v ňom trpel som, aj miloval,
aj smútil, aj sa radoval.
Nevravím, že čas všetko vzal.
spomienky nie.

A pocítil som prvý raz,
čo znamená jej hlas.
Cítil som jej dych,
jej pery na svojich.
Zakrútil sa so mnou svet,
ach, to bol let!
A tiež spomínam
aj bez presných slov
na tie tváre priateľov.
S nimi som prežil
veľa vzácnych chvíľ,
nikdy som to netušil,
čo dnes viem
Svet krásny býval,
keď z okna som sa díval
len nevinnými očami.
Ten čas je, žiaľ, už za nami.
Dnes už to viem...

Svet krásny býval,
v ňom smial som sa a sníval,
v ňom trpel som, aj miloval,
aj smútil, aj sa radoval.
Nevravím, že čas všetko vzal.
A tak sa skrývam,
skrývam sa do spomienok.
Svet spomienok mám stále vo svojom srdci
a inak už to nebude.

Monumentálna hradná zrúcanina nad sútokom Dunaja a Moravy je jednou z historicky najvýznamnejších lokalít na Slovensku. Patrí k najstarším doloženým hradom na Slovensku. Ako Dovina sa spomína vo Fuldských análoch z r. 864. Minulosť hradu a osídlenie jeho priestoru je však oveľa staršie (doba kamenná, Kelti, Rimania). Jeho zánik zavŕšili v r. 1809 napoleonské vojská, ktoré ho vyhodili do vzduchu. Muzeálna expozícia prezentuje nálezy z archeologických výskumov.

Fotografie vo fotoalbume Devin

Pohľad na slnko tvár zohreje
Pohľad na žltý kvet dušu  pookreje
Nech slnko navždy zem zohrieva
Naše oči nech vždy kvet pohládza

Spustil sa dážď,

privalili sa vody,

strhla sa víchrica,

oborila sa na tento strom

a strom sa zrútil.

Zostali z neho len korene v zemi

V týchto dňoch som sa dozvedela, že najromantickejšími zrúcaninami spomedzi slovenských sú zrúcaniny  hradu  LIKAVA. Keďže je to aj posledný hrad, ktorý som so svojím fotoaparátom navšívila, vybrala som zo svojho archívu niekoľko fotografií.

Zrúcaniny Likavského hradu stoja na jednom zo skalnatých štítov Chočských vrchov na pravom brehu Váhu, presnejšie v chotári obce Likavka, teraz časti Ružomberka.

Je to najväčší hrad Liptova, stojí v nadm. Výške 657 m. Strážil cestu z Považia na Oravu, postavili ho v roku 1315, keď Liptov patril do veľkej Zvolenskej župy, ktorú spravovali z Pustého hradu pri Zvolene. Dal ho vybudovať pravdepodobne zvolenský župan magister Donč.

Hrad bol pomerne skromným sídlom, klenby tu boli iba v pivničných priestoroch, ostatné miestnosti mali drevené stropy, jediným prepychom boli sklenené okná, ktoré vyrobili sklárne v Ľubochnianskej doline v stredoveku patriace k hradu. Začiatkom 18. storočia bol hrad dejiskom bojov stavovských povstaní medzi rákocziovskými a cisárskymi vojskami, ktoré ho v jeseni 1707 dobyli a na rozkaz Františka Rakócziho II. zničili. Odvtedy je v ruinách.

Fotografie vo fotoalbume Hrad Likava

Po krásnom červenom západe                

Veľké tmavé mračná zahalili oblohu

Hukot blesky voda

To všetko valilo sa zhora

Ľalia podľahla tomuto náporu

Deň uniká

Posledné žlté lúče schovali sa za domy

Obloha sfarbila sa do purpurova

Mesto sa pomaly chystá na nočné snívanie

Aby sa ráno znova prebudilo do ďalšieho dňa

VODA je ako ľudská duša….

Z oblohy prichádza

K oblohe stúpa

Znova a znova

Neprestajný kolobeh

Vyrovná sa s výškami

Prúdi strminami

Raz ako čistá oceľ

Inokedy príjemne rozprášená

Vlny končia na útesoch

A potom zase pomaly žblnkajúc

Valia sa do hlbín

Smola, alebo šťastie?

Hrôza! Piatok trinásteho. Tak si mnohí povedali dnes ráno. To asi dnešný deň neprejde dobre. Určite sa stane niečo zlé. Rozbije sa obľúbená šálka na kávu, neurobím v škole skúšku, možno si zlomím nohu….Najlepšie by bolo zostať v posteli, natiahnuť paplón cez hlavu a nejsť ani len k telefónu.. Alebo? Všetko sú nezmysly. V piatok 13. sa nestáva o nič viac nehôd ako po iné dni. No aj napriek tomu si tento dátum drží u ľudí povesť nešťastného dňa. Táto povera vznikla tak dávno, že dnes už asi nikto poriadne nevie, na základe čoho vznikla.

Pôvod povier o piatku trinásteho sa spája pravdepodobne iba od stredoveku so skutočnosťou, že práve trinásť ľudí sa zúčastnilo na poslednej večeri s Ježišom Kristom, ktorý bol ukrižovaný na Veľký piatok. Niektorí tiež hovoria, že uväznenie Jaquesa de Molay, veľmajstra Rádu templárov a 60 vysokopostavených rytierov v piatok 13. októbra 1307 francúzskym kráľom Filipom IV. je skutočný dôvod tejto povery. V tento deň chytili, uväznili a potom mučili tisíce templárov. Od tohto dňa sa tento deň začal považovať za diabolský a nešťastný.

Povera s číslom 13 sa rozšírila až natoľko, že niektoré hotely vôbec nečíslujú svoje izby číslom 13, niektoré letecké spoločnosti nemajú vo svojich lietadlách sedadlo s týmto číslom. Veľa ľudí odmieta letieť v tento deň na dovolenku....No na druhej strane sa tomuto dátumu tešia stávkové kancelárie. Mnohí si totiž naopak myslia, že práve tento deň bude tým, kedy sa im podarí vyhrať.   

Tak kam ste zaradili dnešný piatok trinásteho vy?

Včera večer asi 15 minút po dvadsiatej hodine odštartovala skupina Elán ďalšie vystúpenie zo série koncertov v rámci svojho koncertného turné Elán tour 2008.

Bratislavská hala Incheby čakala na prvé tóny netrpezlivo už necelú hodinu pred začiatkom koncertu. Za ten čas si fanúšikovia mohli obzrieť obrovskú scénu s veľkolepým osvetlením a s niekoľkými zdvíhacími plošinami.

Od prvej pesničky po poslednú mali Elánisti veľký úspech. Svojich fanúšikov potešili tým, že mužské osadenstvo kapely osviežili trojicou šikovných dievčat zo skupiny G-Strings. Kým nevyšli na pódium vo svojom typickom koženom oblečení ako sólistky, dovtedy som nevedela, že za trojicou vokalistiek a zároveň aj tanečníc, sa skrývajú G-Strings. Pre mňa zostane nezabudnuteľným zážitkom sólo Vaša Patejdla a Henryho Tótha. Ich hra bola excelentná. Elánisti zaspievali svoje najznámejšie hity a pridali aj z novej tvorby. Koncert ukončili piesňou Voda, čo ma drží nad vodou, ktorú s nimi spievala celá hala. Za burácajúceho potlesku sa koncert niekoľko minút po desiatej skončil.

Nech nás sprevádza VYROVNANOSŤ,  aby sme prijímali to, čo nemôžeme zmeniť, ODVAHA, aby sme menili to, čo môžeme a MÚDROSŤ, aby sme to vždy rozoznali.

VYROVNANOSŤ - nie je to zmierenie sa s osudom, mávnutie rukou. Je to schopnosť byť nad vecou a nebyť malicherný. Je to schopnosť byť slobodný a patriť sám sebe. Mať úsmev na perách s bôľom v srdci.

 ODVAHA - nie je zaťatá päsť. Ani temné vášne, vulgárny slovník či snaha ovládnuť svet. Odvaha znamená siahnuť na hviezdy. Tvorivý nepokoj, čo núti človeka stokrát sa vracať a začínať znova.

MÚDROSŤ - nie sú to tisíce teórií, slov. Nie je to chytráctvo, kde a čo využiť. Je to úcta k pravde, slušnosť, čo nestrpí násilie. Je to vzdelanosť, čo hýbe kolesom dejín. Je to schopnosť dať možnosť voľby a zároveň poskytnúť voľbu možností...

P A N E L Á K
Keď nasadila TV JOJ nový seriál Panelák, bola som naň veľmi zvedavá. Musím priznať, že prvé časti ma nijako neohromili, po Susedoch, ktorých som pozerala na inej TV celkom rada, to bolo pre mňa dosť veľké sklamanie. Povedala som si, že dám seriálu šancu a že vydržím pozerať ešte niekoľko dielov. Myslím, že som urobila dobre. Panelák postupne naberal na dychu, pretože známi slovenskí herci v ňom podávajú skvelé výkony. Jedinou mojou výhradou je nezvládnutie roly herečkou Viki Rákovou. Tá sa tak sústredí na slovenčinu, že to postave Agáty veľmi škodí. Seriál nám dáva možnosť sledovať vzťahy medzi obyvateľmi piatich bytov jedného obytného domu, ich návštevníkov, prípadne hostí baru, ktorý je na prízemí tohto domu. Na večerné posedenie pri telke po pracovnom dni mi toto dielko celkom vyhovuje. Oddýchnem si pri ňom, často sa zasmejem ,no  niekedy mi je zo vzťahov medzi ľuďmi smutno. Presne tak, ako to je aj v skutočnom živote.

A nakoniec, znelku k seriálu spieva moja obľúbená skupina Desmod.

     Stať sa mamou nie je v podstate nič ťažké. Obstáť ako dobrá mama  dá ale niekedy poriadne zabrať. Je to fuška o to väčšia, pretože pre mamu čaká po práci rodina a domácnosť na ďalší úväzok.

     Druhá májová nedeľa patrí sviatku matiek. Tento sviatok má svoje korene ešte v 16. storočí v Anglicku,  u nás sa začal oslavovať v roku 1918, ale počas komunistického režimu bola daná prednosť sviatku MDŽ. Až po roku 1989 sme sa k tomuto sviatku opäť vrátili.

Zväčša až v tento deň si aj mnohé z nás, ktoré sme už tiež matkami, uvedomíme, ako málo zo svojho času venujeme svojim mamám. Tým mamám, ktoré stoja pri nás od narodenia a sprevádzajú každý náš krok.

Preto veľa sťastia a zdravia, mami!     

  Dnes som nasla v mojej e-mailovej schránke toto zaujímavé a bohužiaľ veľmi pravdivé zamyslenie:                               

Keď som včera vystupoval z vlaku, predo mnou  šla pomalým tempom stará babka. Ponáhal som sa a  nevedel som ju predbehnúť. Vytáčala ma do nepríčetna.  Vtedy som sa zarazil a povedal som si: "Kam sa ja vlastne ponáhľam?" Ozvali sa vo mne výčitky svedomia, že som sa v duchu nahneval  na babku, ktorá nemôže za svoju rýchlosť.

Celý život  pracovala aby sa aj moja generácia mala dobre, možno veľa vytrpela. Ale všetko trpezlivo zniesla. A ja som  netrpezlivý a malicherný.A to všetko len preto, aby som bol o 10 minút skôr na internáte.Tých pár minút aj tak premrhám na internete  alebo pri telke.

Alibisticky to zhodím na dobu v ktorej žijeme. Všetci sa hrozne ponáhľame. A večer zistíme, že sme  zase toho veľa nestihli. Frustrovaní si ľahneme a zaspíme spánkom nepokojných.Popri známych  frázach "Ako sa máš?, Ako žiješ?..." sa nám do slovnej zásoby vtesnalo "Strašne sa ponáhľam, nemám čas!". Tak máme veľa práce...

Cez sms si  vyznávame lásku, komunikujeme caz chat a face to face si nemáme čo povedať. Trápia nás účty, kariéra. A popri tom už  neostáva čas nazvyš. V schránkach sa nám hromadia maily, lebo "nemáme čas odpísať", na polici sa kopia knihy, lebo "nemáme čas čítať", nevieme ako  vonia príroda, lebo "nemáme čas k nej pričuchnúť".

Takto a podobne si zaneprázdnenosť racionalizujem aj ja. Ale dokedy to vydržíme? Stále chceme viac stihnúť a darí sa nám menej. Možno venujeme  priveľa času veciam, ktoré si ho nezaslúžia. Žijeme hrozne rýchlo, máme skoro všetko a  napriek tomu sa kopia nešťastní ľudia. Náš život je nekvalitný. Priemerná dĺžka života sa pomaly predlžuje, no jeho  kvalitatívna zložka je čím ďalej tým  viac nevýrazná. Nevieme sa zastaviť a uvedomiť si hodnotu vecí. Robíme veľa fotografií, ale už si ich ani  neprezeráme. Napálime ich na CD a tým to skončilo. Počítače máme plné mp3-jek, ale nemáme prehľad čo je to vlastne za hudbu. Množstvo televíznych kanálov, ktoré dávajú naraz veci, ktoré chceme vidieť a hneváme sa, že to nestíhame. Namiesto zábavy stres. Stále si kontrolujeme mobil, či nám niekto nevolal. Vypnúť mobil? Veď môžeme zmeškať dôležitý hovor!  Prestávame si vážiť krásne  veci, kvôli ktorým sa oplatí žiť.

Môj dedko má 83 rokov. V živote nebol v zahraničí, nemá mobil, pozerá len dva televízne kanály a  počúva jednu stanicu na svojom starom tranzistore. A  napriek tomu  mi minule povedal, že prežil krásny život. Má  množstvo spomienok, ktoré mu vyvolávajú úsmev na tvári.Vie sa tešiť z pekného dňa, z vône dreva, s ktorym cely život pracoval, zo svojich vnúčat, na ktoré je pyšný. Žil ťažký život ale vážil si ho. To my dnes  nevieme. A tak máme infarkty už v  päťdesiatke, kopu rakoviny a depresií. 

A možno by stačilo spomaliť. Tvrdenie, že sa to nedá, neobstojí. Sú ľudia, ktorí to dokážu. Zamyslime sa, koľko času  venujeme nepodstatným veciam. Skúsme si vypnúť mobil. Porozprávať sa a niečo si prečítať. Snáď som si  uvedomil môj rýchly život včas nato, aby som spomalil.

Kamarát má chalupu v Henclovej. Je to malá banícka dedinka obkolesená horami. Nie je tam signál na mobil, v  telke jeden kanál (žiadna dilema a pozriete si aj to, čo by ste nikdy doma nepozerali a začne sa vám to páčiť), obchod otvorený len v utorok a štvrtok a  jedna krčma s rozmermi 5x5 m. Id eálne  miesto na spomalenie. Asi tam zabehnem, aby som sa zbytočne nehneval na starých pomalých ľudí, ktorí si vážia zvyšok života a zbytočne sa neponáhľajú  za smrťou tak ako my.

Život nie je ničím iným, ako cestou vlakom skladajúcou sa z nastupovania a vystupovania, preplnenou nehodami, príjemnými prekvapeniami a tiež hlbokým smútkom.

Narodením nasadáme do vlaku a stretávame tam osoby, s ktorými by sme si priali ostať počas celej cesty: našich rodičov.

Bohužiaľ, pravda je iná.

Oni na nejakej stanici vystupujú zbavujúc nás svojej citlivosti, priazne a nenahraditeľného sprevádzania.

To ale neprekáža tomu, aby nastúpili iné osoby, ktoré sa pre nás stanú veľmi dôležitými.

Prichádzajú naši bratia, priatelia a zázračné lásky.

Medzi osobami, ktoré cestujú týmto vlakom sa nájdu i také, ktoré sa prišli len previezť.

Také, ktoré pri cestovaní vyvolávajú len smútok...

A tiež také, ktoré chodia po vlaku a sú pripravené stále pomôcť potrebujúcim.

Mnohí po vystúpení zanechávajú stálu clivosť...

Iní prejdú tak nepozorovane, že si ani neuvedomíme, že uvoľnili miesto.

Je zaujímavé, že niektorí cestujúci, ktorých najviac milujeme, obsadia miesta vo vagónoch, ktoré sú najďalej od toho nášho. 

Preto budeme musieť prejsť našu cestu bez nich.

Samozrejme nič nebráni tomu, aby sme sa počas cesty poobzerali, - aj keď s ťažkosťami - po našom vagóne a vybrali sa k nim...

Ale bohužiaľ už si nebudeme môcť sadnúť vedľa nich, lebo toto miesto už bude obsadené inou osobou. 

Nevadí; táto cesta vyzerá práve takto:

plná výziev, snov, fantázie, očakávaní a rozlúčok...

Ale nikdy návratov.

A preto absolvujeme našu cestu najlepšie, ako sa dá.

Pokúsme sa nadviazať známosť s každým cestujúcim, hľadajúc v každom z nich tie najlepšie vlastnosti.

Pamätajme, že v každom momente cesty môžu koktať a my im pravdepodobne budeme musieť porozumieť... 

Pretože aj nám sa mnohokrát bude pliesť jazyk a nájde sa niekto, kto nám bude rozumieť.

Veľké tajomstvo na konci spočíva v tom, že sa nikdy nedozvieme na akej stanici vystupujeme, ani kde vystupujú naši spoločníci, a dokonca ani ten, kto má miesto po našom boku.

Zamýšľam sa, či v chvíli keď vysadnem z vlaku pocítim nostalgiu...

Verím že áno.

Oddeliť sa od niektorých priateľov, s ktorými som cestoval, bude bolestné.

Dovoliť, aby moje deti zostali samé, bude veľmi smutné.

Ale držím sa nádeje, že raz prídem na hlavnú stanicu a uvidím, ako prichádzajú s batožinou, ktorú nemali pri nastupovaní.

Myšlienka, že som sa pričinil k tomu, aby sa ich batožina zväčšovala a stávala sa hodnotnejšou ma urobí šťastným.

Priateľ môj.

Urobme, aby náš pobyt v tomto vlaku bol pokojný a hodný úsilia. 

Správajme sa tak, aby keď príde chvíľa vystupovania, na našom prázdnom mieste zostala clivosť a milé spomienky pre tých, ktorí pokračujú v ceste.

 
Šťastnú cestu!!!

      Sú to viac ako štyri roky, čo som bola naposledy na vianočnom koncerte Lucie Bílej. Je to meno hviezdy českej rockovej scény, ktorá pripravila v ostatných dňoch šnúru koncertov na Slovensku. Včera sa konala veľká, skoro dvaapolhodinová hudobná show na bratislavských Pasienkoch, na ktorej som sa zúčastnila. Lucie zaspievala 22 svojich pesničiek, medzi ktorými boli známe hity, ale aj nové piesne z najnovšieho albumu. Doprevádzal ju orchester vynikajúceho klavíristu Petra Maláska.

     Jedna z najúžasnejších českých speváčok sa dostala do povedomia klipom k podstatne nevinnej pesničke Láska je láska, ktorý v roku 1992 spôsobil škandál. Pravda je ale taká, že práve jej vďačí Lucie za svoju popularitu.

     Obdivuhodný je nielen jej hlasový rozsah. ale taktiež bojovnosť, herecké schopnosti, tvárnosť i schopnosť vyvíjať sa a predstavovať poslucháčom nové obzory. Vďaka týmto schopnostiam počas svojej viac ako 22 ročnej speváckej kariéry naspievala desiatky pesničiek, hrala vo filmoch a v muzikáloch.

     O Lucii by sa dalo písať veľa, no najlepšie za túto 42-ročnú desaťnásobnú zlatú slávicu hovoria jej piesne. Už sa teším na jej ďalší koncert, ktorý si určite nenechám ujsť.

     Dve veci ma na včerajšom koncerte trošku mrzeli. Najskôr to bola zahmlená športová hala, prostredie ktorej mi nedovolilo lepšie nafotiť mojú obľúbenú speváčku a po ďalšie, ozvučenie haly sa mi nezdalo bezchybné.

Tlačové agentúry vydali tento týždeň správu o vytvorení priechodu medzi gréckou a tureckou časťou  Nikózie, poslednom rozdelenom hlavnom meste sveta. Vo štvrtok pred úsvitom odstránili kovové bariéry deliace hlavnú obchodnú ulicu Ledra medzi jeho gréckou a tureckou časťou. Zátarasy rozdeľovali centrum mesta 45 rokov. Celé toto obdobie symbolizovala ulica etnické rozdelenie ostrova na grécku a tureckú časť. V noci nadnes ju však gréckocyperské úrady nariadili dočasne zavrieť na dve hodiny. Dôvodom bolo údajné porušenie vzájomnej dohody a pohyb tureckocyperských policajtov v nárazníkovej zóne. Hraničné pásmo je pod neustálou kontrolou Organizácie Spojených národov.

     Tieto správy mi pripomenuli moju prvú cestu na tento ostrov, ktorú som uskutočnila pred necelým rokom.....

     7. mája 2007 sme sa v  podvečerných hodinách vydali autom smerom na viedenské letisko vo Schwechate, odkiaľ nám pár minút pred polnocou odlietalo lietadlo do Larnaky.

  Na letisku v Larnake nás čakali naši cyperskí hostitelia. Neboli to však domáci Cyperčania, ale mladý slovenský pár, ktorý využil zaujímavú ponuku zamestnať sa v hlavnom meste Cypru, v Nikózii.

  V Nikózii sme bývali v jedinom viacposchodovom dome vo štvrti, kde boli okolo samé nádherné vily a ďalšie sa vo veľkom množstve stavali.

Aj keď sa o Cypre hovorí, že je to ostrov s dlhými horúcimi letami a teplými vlhkými zimami, kde je viac ako 300 slnečných dní v roku, nás skoro po celý čas pobytu sprevádzala zamračená obloha a dážď. Len málo dní sme mohli využiť na leňošenie na pláži a kúpanie v mori. Vraj také počasie nebolo na Cypre v máji už niekoľko desaťročí. Celý program nášho pobytu a odvíjal od počasia. Aj keď sa už zdalo, že konečne nadišiel pekný slnečný deň, len čo sme vyšli z domu, nádherné počasie sa zmenilo na daždivé.

Hlavné mesto Nikózia, grécky názov Lefkosia,  leží v strede ostrova. Mesto sa javí v dvoch rozličných tvárach. Jedna predstavuje starú, pôvodnú časť mesta ohraničenú mohutnými venétskymi múrmi, ktoré tu už stoja vyše 400 rokov. Druhá stránka mesta pôsobí naopak moderne a rušne, s novými vystavanými predmestiami.